1. kapitola.
Páni. Stále som nemohla uveriť, že som tu. Viem, že som tu už teoreticky bola, no vždy ma zo snov muselo niečo prebudiť. Vždy som v týchto snoch bola ako nejaký divák, ktorý sleduje kino. Teraz som tu naozaj a môžem si robiť všetko, čo chcem. Vlastne skoro všetko. Skrývať, kto som, nebude ťažké. V podstate som normálny človek s dedičstvom od praprababky.
Bolo by treba sa tu nejako zabývať, pomyslela som si. Keď som sa uistila, že pri mne nikto nie je, tak som zatvorila oči a predstavovala som si dom. V mojich snoch nebol nikdy veľký. Len kuchyňa, obývačka a spálňa.
Však si nikto nevšimne, že tu je nový dom? Veď je hlboko v lese, kam nikto nechodí. Len dúfam, že ho nikto nenájde. Vložiť myšlienku ľuďom do hlavy by asi nešlo. Mám síce moc od matky a sestier...
Chýbajú mi. Je to pár minút, čo sme sa nevideli. Nie, na tom nezáleží. Záleží na tom, že ich už nikdy nebudem vidieť, ostanem sama. Keby som tak vedela prísť na dôvod, ako ich dostať späť, alebo sa s nimi skontaktovať. Mám ich veľmi rada. Po tvári mi stekal dážď a slzy, Nedokázala som odhadovať, koľko z toho bol dážď, koľko slzy. Práve teraz som potrebovala všetko vyplakať. Kým som sama, bolí to. Čo bude, keď bude pri mne niekto nový? Sadla som si na kraj cesty a vzlykala. Neviem, ako dlho som tam bola, no mala som stuhnutý krk a štípali ma oči.
Znova som si vybavila dom zo sna a cítila som, ako mi z tela prúdi energia. O ničom takom sa mi ani nesnívalo. Teda snívalo. Snívalo sa mi o tejto dobe, no nie o tom, že budem kúzliť dom.
Potom som otvorila oči. Dom bol krásny, pomyslela som si. To však bolo nič v porovnaní s vybavením v izbách. Konkrétne v mojom šatníku. Ten bol snáď väčší, než kuchyňa! Nie žeby mi to prekážalo, no bola som riadne zaskočená.
Tak to by sme mali, ešte moja identita. Stačilo mi na to pomyslieť, aby sa zjavili nové doklady. Moja myseľ fungovala absolútne skvele. Len aby som to neprehnala.
Hodiny ukazovali pol tretej popoludní. Keď už som nestihla do školy, tak som sa rozhodla, že pôjdem prehliadnuť mesto. Možno sa stretnem s nejakou budúcou spolužiačkou, možno kamarátkou.
Ako sa ukázalo, Forks nie je žiadne veľkomesto. V mojej dobe by bolo jedno z najväčších, no ja som bola rada, že už nie som v novej dobe. Toto mestečko malo všetko potrebné. Obchody, reštauráciu, policajnú stanicu, základnú a strednú školu, nemocnicu. Po polhodine prechádzania som si zvykla na dážď a usúdila som, že pre toto mesto bude dážď normálny, no nevadilo mi to.
Kráčala som pomaly domov, keď som narazila na dve dievčatá.
"Ahoj, teba sme tu ešte nevideli. Si tu nová, že?" spýtalo sa ma jedno dievča. Bolo z nej vidieť sebavedomie.
"Som Bella Swanová," povedala som. Snažila som sa, aby to vyznelo priateľsky, nie som konfliktný typ.
"Ja som Jessica a toto je Angela." Premerala som si ich od hlavy po päty. Jessica vyzerala ako spoločenský typ, Angela ako jej úplný opak. Jessica bola otvorená, zato Angela bola tichá. Angela sa len usmievala.
"Kedy prídeš do školy?" spýtala sa ma Jessica.
"Zajtra. Len dnes som sa prisťahovala z Londýna."
"To je parádne mesto. Raz som tam bola na prázdninách a bola som úplne unesená. Toľko obchodov, butikov a všetkého." Keby si len vedela, Jessica, že Londýn, z ktorého pochádzam ja, je o niečo väčší ako táto mokrá časť štátov, tak by si ho neobdivovala.
"Je tam pekne. Myslím, že je tam viac slniečka."
"Tu je slnečno len niekoľkokrát do roka," povedala Angela.
"Dobre. Ja už pôjdem domov. Ahojte," povedala som s úsmevom, zakývala som im a pokračovala som v ceste domov.
...
Na druhý deň ma zobudilo príjemné slnečné svetlo. Bola som rada, slniečko mi vždy vedelo zdvihnúť náladu. No potom som si spomenula na rodinu a dobrá nálada bola fuč. Nechcem byť depresívna, no je to moja rodina... bola to moja rodina.
Bleskovo som sa prezliekla. Keď som zistila, že nemám auto, na ktorom by som sa do školy dostala, trochu som spanikárila. Viem, je to iracionálne, no ja som naozaj zabudla na svoj dar.
Tak sa predo mnou zjavilo auto.
V škole som stretla Angelu a Jessicu.
"Ahoj, vybavili sme za teba tie papiere," privítala ma Jessica.
"Ďakujem. Eh, kde mám hodinu?"
"Neboj sa, históriu máš s nami. Zavedieme ťa." Vďaka bohu za ten predmet. Nerada by som o niečo z minulosti prišla. Keď zacengalo na hodinu, do triedy prišiel profesor.
"Londýn v rozkvete poznáte len z filmov." To sa mýliš. "Ja vám ho priblížim taký, aký bol vtedy naozaj. Sedemnáste storočie, žiadne vynálezy a predovšetkým hon na čarodejnice." Tak túto kapitolu som poznala dôverne. "Aby ste si vedeli priblížiť, aká doba vtedy bola, tak si z knihy prečítate ukážku."
S nechuťou som otvorila knihu. Toto som predsa prežila! No potom som len knihu otvorila a začítala sa do príbehu, ktorý mi bol až priveľmi známy.
Ukážka 3: Hon na čarodejnice
Anglicko bolo na konci sedemnásteho storočia veľmi nepokojné. Ľudia zabíjali nevinných ľudí v domnienke, že sú niečím zvláštni, že sú bosoráci, šamani, čarodejnice. Našlo sa veľa ľudí, ktorí upaľovanie na hranici ľutovalo, no nie v Londýne. Našiel sa zapísaný záznam.
"Ten rok bol pohromou. Upálili moje dve sestry len preto, že sa narodili v rovnaký deň a boli rovnaké. Na čarodejnice som už prestala veriť. Hneď na druhý deň ma čakalo prekvapenie. Jedna rodina bola naozaj čarodejnícka. Matka a jej tri dcéry. Dve dcéry a matku sme dostihli. Po ich smrti z nich vyšla strieborná energia. Jedna dcéra unikla. Bolo to neuveriteľné. Hľadali sme ju po okolí ešte niekoľko mesiacov, no nič sme nenašli. Ostáva sa len modliť, že čarodejnicu už zabil niekto iný."
Z denníku nájdeného v jednom meštianskom dome.
Kto si písal denník o hone na čarodejnice? Prečo mi tam vtiahli rodinu? Prečo neskapali oni?
"Čo si o tom myslíte?" spýtal sa profesor.
"Je to hlúposť," ozvala som sa. Niekoľko ďalších spolužiakov sa ozvalo na súhlas.