2. kapitola
Druhá kapitola – Vlkolak
Na izbe som bola s štyrmi dievčatami, ktoré som si matne pamätala. V prvom rade to bola ryšavá zelenooká Lily Evansová. Nikdy sme neboli kamarátky – asi preto, lebo som v Chrabromile bola známa ako tá, čo má sestry v Slizoline alebo tá, čo ju opustil smrťožrútsky tatko a nechal jej Bifľomorskú mamičku a jej dve Slizolinské sestry takmer skapať od hladu. No teraz som mala čistý štít. Už dva roky si na mňa nikto nespomenul a aj keby, tak vyzerám úplne inak. Lily sa ma bála.
Raz v druhom ročníku som svojim o rok mladším sestrám pohrozila, že ak ma neprestanú štvať, poviem dve slová, vyletí zelený paprsok a zabije ich a Lily bola za rohom, videla ma. Taká bola výchova do mojich jedenástich rokov. Neznášala som toho smrťožrútskeho otca. No mama sa mu podvolila a nehovorila nám, aby sme povedali slová ako ,mama´ alebo ,tata´, ale bolo to doslova ,Povedz Avada Kedavra.´. Potom, keď som nastúpila do Rokfortu, zbabelo ušiel. O rok a pol si našla mama náhradu – tento nevlastný lúzer je dodnes zviera na ministerstve. Mama sa prestala maľovať, musela si nájsť iné kamarátky, aké by pánovi dokonalému vyhovovali, a nasadila si masku dokonalej ženy.
Alice Brandonová, pekné dievča s vlasmi farby špinavý blond a so srdcovitou tvárou a hnedými očami bola vždy najlepšia kamarátka s Lily. Vždy všade chodili spolu. Bola tam v tom nešťastnom okamihu, keď som chcela zabiť – nie doslovne – svoje sprosté mladšie sestry s Lily. Nenahlásili ma, no vždy sa na mňa pozerali so strachom.
A štvorlístok uzatvárajú dve úplne vymleté blondínky. Jedna sa volá Rachel Sunevová – kučeravá bloncka, sivé oči, v mozgu sračky – druhá sa volá Suzan Sipryková – a tá má rozum v pi..., a to doslovne, na rozdiel od Rachel je otravný klon Barbie, chodí zásadne v ružovej, dokonca si svoj čierny habit prefarbila na ružovo a Gonagallka jej ešte pridala body za výborne spravenú transfiguráciu. Má dlhé plavé vlasy, hnusné zivozelenohnedé oči (naozaj nechápem, ako sa môžu také farby zmiešať) a je asi taká inteligentná ako drevený hojdací koník.
Teraz som začala s čistým štítom. Nepočítam svoj malý červený problém.
A s myšlienkami plnými úvahami o novom živote som zaspala.
*****
Zobudila som sa ešte pred pol siedmou. Vzala som si učebnicu obrany a elixírov do kabelky a prezlečená som vyšla z izby. Nebudila som ich. Bolo priskoro. Cez tajné chodby som si skrátila cestu a keď som sa ocitla vonku, rozhodla som sa, že si dám kolečko pri škole na rozohriatie.
No nestačila som bežať a začula som tlkot štyroch sŕdc. Boli... preboha! Boli pri zúrivej vŕbe. Otočila som sa. Nikto tam zdanlivo nebol, no ja som počula kroky a približovanie ich sŕdc. A stopy, ktoré sa robili v tráve. A potom som znovu zazrela ten šedý tieň. Mohli aj použiť splývacie zaklínadlo alebo neviditeľný plášť, pravú podstatu nemožno zakryť. Lenže teraz ten tieň vyzeral trochu inak, mal iný tvar. Bolo to čosi s ušami. Žeby to bol zveromág?
„Remus?“ zakričala som. „Si tu?“
„Doparoma, ako môže vedieť?“ počula som šepkanie Siriusa.
„Buď ticho, Tichošľap, musíme ho dostať na ošetrovňu,“ zahriakol ho hral Jamesa Potera.
„Pokoj, Paroháč. Nemôže nás počuť. Ne vzdialená desať metrov a šepkáme.“
„James? Sirius?“ ozvala som sa a začala som neisto kráčať. „Je tam aj Peter?“
„Dočerta!“ uľavil si Sirius.
Zatiaľ, čo som sa posúvala stále bližšie k nim, počula som, ako tlkot ich sŕdc zrýchlil.
„Je to splývacie zaklínadlo alebo neviditeľný plášť?“ spýtala som sa s úsmevom a natiahla som ruku, do ktorej mi vkĺzla hebká látka. „Takže plášť.“ Stiahla som ten plášť a...
„Panebože, Remus!“ vykríkla som. Bol celý dokrvavený a istotne bude mať jazvy. Ovanul ma pach zmoknutého psa... „Preboha, to nie! Voda, príď ku mne!“ Tie slová mi na jazyk prišli automaticky, bola to jediná mágia, akú som robila posledné dva roky. Neuvedomila som si, že ma sledujú traja ľudia a jeden bezmocný vlkolak. Potom som pocítila slanú vodu a ruky mi zažiarili farbou mojich očí. „Umy Remusa.“ Zhmotnili sa asi dva litre vody a umyli Remusa od krvi. Potom som k nemu natiahla stále žiariacu modrú ruku a dotkla som sa jeho rany. Trhol sa od bolesti. „Voda, vylieč mu tieto rany.“ Cítila som sa ako živý vodič, ktorým prechádza liečivá energia vody. Tam, kde bol zranený mu rany slabo zažiarili a už ich nebolo. Potom som sa dotkla aj Siriusa, ktorý mal na tvári tiež jeden škrabanec a James mal zlomenú ruku. Hneď sa to napravilo. „Ďakujem ti, voda, môžeš ísť,“ zašepkala som. Vtedy moje ruky prestali žiariť.
„Panebože, muselo to byť hrozné. Čudujem sa, že si sa ukázal na zaraďovaní, keď tak rozmýšľam, ešte nevyšiel mesiac. Doriti, ja som ale hlupaňa, mala som si to všimnúť skôr a nejako ti pomôcť. A vy traja, čo si to dovoľujete? Celú noc stráviť s vlkolakom pre vás nebezpečným a potom pod neviditeľným plášťom vyjsť spod toho sprostého stromu, ktorý vás mohol dokaličiť ešte viac, než chudák Remus! Máte v hlave mozgy?“ chrlila som zo seba sledovala ich výrazy.
„T-ty to vieš? Ako si na-na to prišla?“ spýtal sa bledý James. „Ako si nás vôbec počula?“
„Už keď som stretla Remusa, videla som nejaký šedý tieň, len som neprišla na to, že je vlkolak! Vedela som, že nie je človek, no neprišlo mi to na um. Až teraz, keď ma ovanul pach zmoknutého psa, ktorý šiel z Remusa—“
„Ty si cítila vlka z Remusa?“ spýtal sa Sirius priškrteným hlasom.
„Hej. Vy nie?“ zahrala som to, aj keď som vedela, že to je čisto upírska záležitosť.
Pokrútili hlavami.
„Tak poďte,“ povedala som. „Začne nám obrana.“
Stále tam stáli neschopní slova. „Reparo,“ namierila som prútikom na Remusov potrhaný habit. „Accio Jamesove, Siriusove, Remusove a Petrove knihy z obrany a elixírov.“ Vzápätí priletelo osem kníh každému do ruky. „A ešte niečo,“ usmiala som sa. „Pomlčím o tom.