2. kapitola
30. 8. 2012
2.Kapitola
Prebúdzanie bolo zvláštne. Bolo mi stále zima a na tele som mala bielu plachtu. Niežeby bola plachta niečím zvláštna, no bola cez moju hlavu (!).
"Nechápem, ja nie som mŕtva." Zamrmlala som. Vidíte, to je ďalší dôkaz, že nie som mŕtva. Hovorím. Zaregistrovala som smrad. Fuj, čo tu tak smrdí? Pomaly som odkryla plachtu, poobzerala som sa a zmeravela. Môjtybože!
"Čože!? Ja som v márnici?" zajačala som.
Postavila som sa na nohy a utiekla som cez okno. Bola tma, no videla som skvele. Uvidela som vevericu a chňapla po nej. Čo do riti? Prečo chytám vevericu. Pustila som ju. Okej, je to čudné. Ešte čudnejšie bolo, že ja som tú vevericu cítila. Voňala ako niečo na jedenie. Niečo lahodné. Vtedy som zacítila známy pach. Lenže silnejší. Toto muselo byť stádo veveríc alebo čo. Chcela som utiecť preč, no nohy sa vybrali tým smerom. Zastavila som sa. Úplne som sa asi pomiatla.
No vtedy som zistila, že stojím pred mojím domom. Mama plakala, otec plakal. Bože, tam je ten lekár! Nečudo, že tak plačú. Ale ako sa k nim môžem dostať? Predo mnou je priekopa naplnená vodou a ja neviem plávať. Skusím preskočiť. A v minúte som bola pri dome. Bolo to také, akoby som letela. Neuveriteľné.
Ten pach sa stále zosilňoval. Čo je to? Bol to veľmi lahodný pach. Bože, som idiot. Pokúsim sa ho ignorovať. Ešte krôčik a...
"Mama!" skríkla som. Pozrela na mňa. V jej očiach sa najprv zjavil údiv, potom obavy a napokon úľava.
"Sammy, ty žiješ! Ako je to možné?"
"Ako je to možné? Tuto doktorko nevedel posúdiť, či žijem, alebo som mŕtva. V škole mi zlyhalo srdce, previezli ma do nemocnice a potom som omdlela. Zobudila som sa v márnici prikrytá plachtou. A plachta bola cez moju hlavu. Tak som šla domov," vysypala som to a škaredo zazerala na doktora.
"Vy idiot! Ako ste ju mohli odviesť do márnice? Je živá a zdravá!" skríkol otec.
"Nedýchala, nebilo jej srdce! Bola mŕtva!" bránil sa doktor. Posledné slovo veľmi rozčúlilo. Veď ja nie som mŕtva. Chodím, rozprávam, dýcham, pozerám, cítim a ŽIJEM!
"Hej! Hej! Hej! Ja. Som. Živá! A nehovorte o mne tak, akoby som tu nebola!" skríkla som tak, že som sa svojmu hlasu divila. Všetkých umlčal. Zrazu sa zdvihol vietor a udrel blesk do najbližšieho stromu. Vedela som, že udrie skôr než sa to stalo a skôr než to niekto zaregistroval. Bolo to čudné. Uvedomila som si, že musím svoju rodinu dostať domov. Musela som...
"Ľudia! Rýchlo! Blesk!" Tento môj výkrik bol iný než predošlý. Vzali sme nohy na plecia (a ja doslovne) a utekali do domu.
"Ježiš! Dík, Sammy, už by sme boli mŕtvi." Ozvala sa mama.
"Pôjdem do izby," oznámila som a vybehla hore schodmi. Zatvorila som dvere vo svojej izbe a posadila som sa na posteľ.
Čo sa to so mnou deje? Vyzerá to, akoby som túto búrku privolala ja, keď som sa naštvala. A čo to Déja vù? Ako som to mohla vedieť? A ako som preskočila roklinu a tak rýchlo bežala domov, že sa mi svet zdal ako jedná veľká machuľa? A čo tie pachy? Prečo ma tak lákajú? Ako to, že doktor usúdil, že som mŕtva? Ako veľmi som sa po vpichnutí tej látky zmenila? A čo môj nočný zrak? Čo to všetko znamená?
V hlave mi vírilo tisíce otázok. Bože, moji rodičia si mysleli, že som mŕtva... Moji rodičia si mysleli, že som mŕtva... Mŕtva...
Dopekla a čo moji spolužiaci? Musím zavolať Sáre, že som živá a zdravá. Musím sa s ňou stretnúť. Musím...