Stormy's stories

Sedem - "Pozor! Duch!!"

 

Cestu na intrák som poznala. Kto nie? Každy z tohto mesta vedel, že tu chodia len dva typy ľudí - Odložené deti alebo tí bohatí zazobanci, ktorí nedajú dopustiť na detičky a vybavili im súkromnú školu. Ja osobitne som tvorila tretiu kategóriu - čudákov. Ale ktovie, možno sa nejakí nájdu, ktorí, začali veriť na mágiu, nadprirodzeno a ostatné duchárske veci. Pred letom by som nikomu neuverila, že práve ja budem veriť v to, čo niektorí ľudia nazývajú nebo, iní posmrtný život. Neverila by som, že sa na smrť budem tešiť, že ju budem prať ako prirodzenú súčasť môjho života, za začiatok niečoho nového.

 

Vrátnička na mňa zízala. Určite si kládla otázku typu: Vidím dobre? Duch, či nie? Takto sa na mňa pozeral každý, kto ma uvidel na ulici a len sa diveli, že nie sú jediní, ktorí ma vidia. No nie. Naozaj som to prehnala. Otočili sa asi tri známe tváre, ktoré som pred odchodom viac menej poznala, ale to je všetko.

 

"Uhm... mala by som tu byť zapísaná, že prestupujem na školu." Začala som neistým hlasom.

 

"Meno, prosím."

 

"Cassie Warrenová." Očakávala som výkrik, alebo niečo podobné. Usudzujem to z toho, že na mňa nejako čudne pozerala.

 

"Nechcem byť k tebe nezdvorilá, možno je to klebeta. Počula som však, že si bola pri tej nehode." No? Čo som vám hovorila? Spoznala ma.

 

"Hej, bola som tam. Prežila som klinickú smrť a upadla som do kómy ale už som v poriadku." Poznamenala som a usmiala som sa na ňu, že to je v poriadku aj keď mne to v poriadku nepripadá, keď sa vypytuje či nie som mŕtva.

 

"A čo nás tam hore čaká? Och, prepáč, ale nesmierne ma to zaujíma." Pokrčila plecami.

 

"V podstate si nič nepamätám, Posledné pred prebudením si pamätám ako som spadla do vody." Zaklamala som. Mám jej vešať na nos tie čudné mimotelové zážitky? Tú nudnú kómu?

 

"Och, aha. Prepáč. Už môžeš vojsť. Tu máš rozvrh hodín, v taške máš knihy a tu máš kľúče." Podávala mi veci, ledva som sa zaniesla. Niekoľko minút som kráčala po chodbe, ktorá nepoznala farbu na bielenie minimálne dvadsať rokov. A sem sa ja sťahujem

 

Odomkla som dvere a poobzerala som sa po izbe. Nikto ju neobýval. Môj súkromný domov. Izba nebola až taká strašná ako chodba. Mala modernú skriňu vbudovanú do steny, dva stoly na písanie, niekoľko poličiek nad každou z dvoch postelí, je tu čisto ustlané. V ďalšej miestnosti bola mikrovlnka a kuchynská linka. Tie police, čo mali sklenené zatváranie ukazovali taniere. Sporák asi neriskovali. No a v ďalšej miestnosti bola kúpeľňa. Nič moc. Jeden sprchový kút, záchod umývadlo a pár políc. Aspoň, že je tu čisto. Na chodbe boli vešiaky, komoda a zrkadlo.

 

Pozorne som sa prehliadla. Veď svoju tvár som nevidela skoro tri mesiace. Vlasy boli ešte dlhšie a tmavšie, než si pamätám. Lenže tentokrát neboli úplne rovné. Padali mi po pás v dlhých ťažkých vlnách. Oči modré, v poriadku, nos taký ako vždy, ten, ktorý mi najväčšmi vadil, ústa plnšie, pekne vykrojené. Počkať. Niečo nie je v poriadku. Ešte raz som sa prezrela. Och môj bože! Oči! Mala som ich nádherné hnedé. Boli nesmierne hlboké. To, čo som na sebe najväčšmi obdivovala zmizlo! Ale prečo? Prečo keď sa do svojich modrých očí zadívam, tak akoby som plávala vo vode? Možnože to má niečo spoločné s tým ne-utopením.

 

Kašlem na to. Aj modrá je pekná.

 

Pozrela som na hodiny. Pol jedenástej. Aspoň, že do školy už nestíham. Po vybaľovaní vecí som nemala čo robiť. V škole som nebola, tým pádom som nemala nárok na obed. V kuchyni bol tak chlieb a maslo. Biednota, pomyslela som si, veď mi sem mohli dať aspoň džem. Nič sa nedalo robiť. Odkrojila som si z chleba a napustila pohár vody. Musím však uznať, že v porovnaní ako mi púšťali "jedlo" do žily toto bola päťhviezdičková reštika.

 

Aspoň, že už som doma.

 

Vtom ma napadlo, že by som šla navštíviť Sue. Je to moja najlepšia kamoška. A možno by som popri tom urobila malé divadielko. Veď len vrátnička vedela, že som nažive. Keby som si vzala nejaké mokré šaty, nalíčila by som sa ako mŕtvola s veľkými tmavými kruhmi pod očami... ešte by som sa aj chodiť naučila ako duch. Haha. Bola by to sranda. Začala som si predstavovať aké by to bolo keby na mňa kričali decká : "Duch! Duch! Á!" tento nápad sa mi začal čím ďalej tým viac pozdávať.

 

V kúpeľni som strávila asi pol hodinu, keď sa mi výsledok pozdával.

 

*****

 

 

Keď som vošla do mojej starej školy, bola posledná hodina. Teda, končila sa. Postavila som sa predo dvere sexty, keďže prázdniny som prešvihla.

 

Cŕŕŕŕn!

 

Dvere sa otvorili. Skryla som sa aby ma nevidela učiteľka alebo učiteľ. Vyšli moji bývalí spolužiaci. Pomaly som kráčala. Keď si ma všimla Alexa, začala sa sranda. Stálo ma nadľudské úsilie aby som sa nezasmiala a tvárila sa hrozivo.

 

"Duch! Utekajte!" zarevala Alexa. V tom momente sa všetci otočili mojim smerom a stuhli. Nevedeli čo robiť.

 

"Panebože! Cassie." Snažila sa nepanikáriť Maddie, ktorá chytila Aminu ruku. Amy mala tiež smrť v očiach. Keď vzala Becca nohy na plecia, utiekli s ňou všetky jej kamarátky a chlapci. Ostali sme tam len my štyri. Amy a Maddie preľaknuté, len Sue sa usmievala. Vtedy som už nemohla ďalej vydržať a rozosmiala som sa na celú školu.

 

"Ha-ha-ha. Bože, to je sranda." Zrútila som sa na zem a váľala sa na bruchu, už aj Sue za smiala ako o život. Tie dve len prekvapene pozerali. Keď som sa prestala smiať postavila som sa a začala som rozprávať so Sue, teda ona sa mi prvá ozvala.

 

"Ty máš ale zmysel pre humor. To by mi nenapadlo, haha!"

 

"Dúfam, že zajtra to nebude v telke." Usmievala som sa.

 

"Čaute." Chladne som pozdravila moje bývalé kamarátky.

 

"Čo sa to tu deje? Prečo nás chodíš strašiť?" naivne sa opýtala Maddie.

 

"Ešte ti to nedocvaklo?" spýtala som sa Maddie zadržiavajúc ďalší výbuch smiechu.

 

"Som rada, že ťa vidím. V poriadku." Povedala Sue a ja som ju potľapkala po pleci.

 

Pristúpila som k Amy. Tá cúvla. Aj Maddie cúvla.

 

"Prečo cúvate? Bojíte sa snáď?"

 

"Hej. Sue je hrdinka, keď verila tým nadprirodzeným hovadinám, teraz sa duchov nemôže báť. Aj keď teraz hovorí niečo iné." Ozvala sa po dlhom čase Amy.

 

"Neviem ako vy, ja tu však žiadneho ducha nevidím. Ty Sue vidíš?"

 

"Nie, samozrejme." Usmievali sme sa obidve.

 

"My áno. Teba." Šepkala niektorá z nich.

 

"Ak neprestanete robiť hovadiny a ubližovať ľuďom, to platí aj o tebe Maddie, tak moja noha skončí na vašom zadku." Pohrozila som.

 

"Kto by sa bál kopanca od ducha. No, len to skús!"

 

Nohou som poriadne silno vykopla a Maddie zajačala: "Čo ti šibe? Jáááu!"

 

"Duch ti kopanec nemôže dať, ducha sa neobávaj, obávaj sa živých ľudí." zasmiala som sa. V tej chvíli vyplieštili oči.

 

"Majte sa."

 

Odkráčali preč a ja som sa vtedy opýtala Sue: " No čo, odličovací krém tu nebudeš mať, že?"

 

"To je púder?"

 

"Hej, jediné, čo som našla v tej diere. A ceruzkou na oči som si dokreslila kruhy. Čo si si prvýkrát myslela, keď si ma uvidela?"

 

"Pomyslela som si ´Chudák deti, takto si z nich robiť srandu.´ Poviem ti - bolo to sranda. V živote som sa tak nebavila."

 

Otvorila som dvere do záchodu a umyla si tvár. Púder zišiel ľahko.

 

"Čo sa ti stalo s očami?" zbystrila Sue.

 

"Neviem, myslím, že to môže byť následok kómy."

 

"Možno. Ja som však nepočula o niečom tak čudnom. A to je dosť čudné a vezmime si, že mi raz zavolal duch." Usmiala sa.

 

"Tak, tak. Asi už pôjdem, maj sa." Rozlúčili sme sa a ja som šla na odchod.