6. kapitola
30. 8. 2012
Šesť - Spomínanie
Trochu som sa pozabudla, že prestupujem na intrák do Chicaga, mojej novej školy. V lietadle som sa trochu bála. Veď som prežila nejaký mimotelový zážitok. No radšej som sa rozhodla cestu prespať. Musím uznať, že sa mi sníval veľmi čudný sen.
*****
Temnota. To všetko ma pohltilo. Prečo som nemohla otvoriť oči? Prečo som v takej temnote. Zaregistrovala som, že niekto otvoril dvere, asi sestrička. Poznala som to podľa nemocničného smradu.
"Ako je na tom, pán doktor?" spýtal sa ženský hlas.
"Blondína sa prebrala a tá druhá prežila klinickú smrť. Tá však trvala neobvykle dlho. Vyše dvadsiatich minút bola mŕtva. Neviem akým zázrakom ju dokázali vrátiť."
"Ale Sam. Tá bloncka. Je to moja neter." Vysvetľovala sestrička.
"Och, aha, táto. Ako som vravel. Prebrala sa. Ale dali sme jej sedatíva, nech utlmia bolesť."
Niekoľko minút nás dve vyšetrovali a potom zmizli. Neviem ako dlho som bola v tichu ale potom sa Sam prebrala. Bola niekoľko minút ticho.
"Bože, ako dlho tu bude tá polomŕtvola? Ako dlho tu mám ja byť?" šomrala si Sam.
Chcela som jej odseknúť: Radšej byť mŕtvola ako počúvať tie tvoje keci!
Neviem, prečo som ju tak neznášala. Pripadala mi odpudivo a závidela som jej, že sa prebrala. Uznajte. Prísť o zrak, svaly, nie je to výhra.
Blondína zapla televízor: "Na chicagskom gymnáziu smútia. Cassie Warrenová zomrela pri tragickej nehode." Hlásala televízia. Teraz ma to netrápilo. Veď som v kóme. Čoskoro aj tak zomriem.
"Bola moja najlepšia kamarátka. Strašne mi chýba." Ozval sa Suein hlas. Potom hrala smutná hudba a pravdepodobne ukazovali moje najhoršie fotky a nakoniec možno bolo niečo ako Odpočívaj v pokoji, bla, bla, bla. Vtedy zvuk televízora ustal a ozvali sa hlasy: "Sam, som taká rada, že si sa prebrala. Ten týždeň bol hrozný. Poď, pôjdeme domov." Konečne, pomyslela som si.
Takže ja som v kóme ešte len týždeň? Mne to pripadá ako roky. Naozaj je to hrozné, keď všetko vnímate, počúvate ako sestričky klebetia kto koho pretiahol a podobné odpornosti, nespíte, do ruky vám žilou tečú nejaké svinstvá, lekári vás drogujú. Je to naozaj strašné.
Po nejakom čase niekto vkročil do izby.
"Povieme to Jenny?" spoznala som hlas tety Daphne.
"Nie, len by sa strachovala." Ha! Tak ona isto nie. Ale dobre tak, veď ony by mi stopro v noci vypla prístroje.
"Cassie, uzdrav sa skoro." Povedala teta a viac som nepočula. Ticho a temnota. Tá kóma ma raz zabije. A tak to išlo každú chvíľu. Raz za čas sa pristavili doktori, sestričky klebetili, pravidelne ma navštevovali moji jediní príbuzní. Neviem ako dlho to trvá, ale vždy to trvá. Len ticho a temnota. A nuda. Tak strašne sa nudím. Ani sa mi nesníva. Ja tým doktorom vytmavím, že prečo ma uviedli do kómy.
Jeden deň bol však iný.
"Dajte jej ešte jeden mesiac." Prosíkala teta.
"Máte záruku, že sa niekedy prebudí?"
"Nie, ale dva mesiace sú podľa mňa málo."
"Nie, to je veľmi veľa. Dám jej ešte mesiac. Ak sa neprebudí, odpojíme ju z prístrojov." Povedal ten debilný doktor.
Mňa predsa nemôžu odpojiť z prístrojov! Ja som predsa v kóme! Ony za mňa dýchajú. Keby som mohla, začala by som hystericky dychčať ale nemohla som, tak sa moje telo správalo nie podľa mojich predstáv. Ale vážne prečo ma hneď odpísal?
Ako dlho mám ešte trpieť v tejto nekonečnej tme? Ako dlho sa nebudem môcť hýbať? Koľko rokov som už v kóme? No rokov nie ale naozaj mi to pripadali ako roky. Nekonečne dlho som už ležala, nekonečne dlho som nemohla rozprávať. Naozaj to bola pre mňa nočná mora. Nech už prejde tento mesiac a nech ja konečne zomriem! Prečo ma už neodpojili? Je lepšie byť mŕtva ako v kóme. Popravde, je to lepšie ako byť živá.
Okej, som idiot. Prajem si vlastnú smrť, ale čo? Každý si vyberie to lepšie, tak prečo nie ja? Prečo som sa musela vrátiť do svojho tela? Je to des. Samé pravidlo, samé nemôžeš, nesmieš, nie je to v tvojich silách. Na druhom brehu môžeš všetko, nič ti nebráni. Ale v kóme nie si schopná ani dýchať sama. Veď za mňa dýchajú prístroje.
Vtom sa niečo stalo. Môj prst. Pohol sa. Som schopná pohybu? Čo to znamená. Možno sa onedlho pohnem. Pohni mojím prstom! Pohni mojím prstom! Pohol sa prst. Som schopná hýbať prstom. Otvor oči, otvor oči!
Vtedy sa mi začali dvíhať viečka. To svetlo ma oslepilo. Vytrhlo ma z temnoty. Pohľad sa mi vyostril. Ležala som na nemocničnej posteli.
*****
Zobudila som sa celá spotená. Mala som pocit, že to prežívam znova a znova. Ja som však na to len spomínala. Ako to, že som na to zabudla? Trápila ma táto otázka. Ale presnejšie by znelo: Ako to, že som si spomenula?
"Zapnite si pásy, onedlho pristaneme na Chicagskom letisku." Zahlásal kapitán.
Po pár minútach som bola doma. Skutočne doma. Aj keď na internáte ale Chicago bol môj domov. Domov, do ktorého som sa vrátila po desiatich týždňoch.