4. kapitola
30. 8. 2012
Štyri - Smrť
Zo spánku ma vytrhlo Sueino jačanie.
"Cas! Cas! Preber sa! Motor zlyhal!" jačala Sue. "Horí tu!"
"Čo? Há?" pretrela som oči. Čo som uvidela bola hotová Sodoma-Gomora. Ľavá strana lietadla horela. Ľudia sa tlačili na sedačkách Vonku bolo tma a v lietadle hučalo poplašné zariadenie. A lietadlo padalo.
"Cas! Čo budeme robiť? Máme len jednu plávaciu vestu!" panikárila Sue.
"Sue ja viem plávať. Vezmi si ju ty. Vykopni dvere a vyskočíme do vody." Zašepkala som. V tej chvíli mi nič iné nenapadlo.
"Vážne?"
"Hej." Síce som plávať nevedela, no nebudem jej to vešať na nos. Viem, že som jej klamala (zase) no zachránila som jej život (dúfam).
"Na tri! Raz! Dva! Tri!" zakričala som a vyskočili sme. Zaregistrovala som, že niektorí cestujúci skákali tiež. Problém bol, že polovica ľudí nemala záchranné vesty.
Ľadová voda ma pohltila a schladila. Klesala som hlbšie a hlbšie. V temnej vode som nepočula nič. Ani nevidela. No keď sa nad hladinou zjavila žiara, všetko som videla jasnejšie. Žiara zmizla. Znamenalo to len jediné - lietadlo vybuchlo. Bola som veľmi šťastná, hoci som klesala hlbšie a hlbšie, stále bližšie a bližšie k záhube. S dychom som to už nemohla vydržať. Nadýchla som sa, aj keď som vedela, že s vodou sa zadusím. K počudovaniu ma to nič nestálo. Zatvorila som oči na večný spánok.
*****
Nevedela som koľko minút prešlo. Cítila som sa taká ľahká a bolo mi teplo. Nechápala som čo sa deje a tak som otvorila oči. Už som nesmerovala ku dnu ale k hladine. Po niekoľkých minútach som bola nad hladinou ale stále som stúpala. Bolo to akoby som sa vznášala
Prečo akoby? Našepkávala mi intuícia. Naozaj. Vznášala som sa a pozrela na hladinu. Tvárou dole plávalo moje telo. Takto som si smrť nepredstavovala. Myslela som, že nič nebude, akoby som večne spala. Keď už som duch, pôjdem sa pozrieť na Sue.
Po niekoľkých metroch som ju našla na pobreží. Nechce sa mi veriť, že sme stroskotali niekoľko sto metrov pri pobreží.
"A čo Cassie?" spýtala sa Sue záchranárov, "To ona nám povedala aby sme vyskočili do vody."
"Cassie aká?"
"Warrenová."
"Nemáte správy o nejakej Cassie Warrenovej? Tínedžerka. Asi pätnásť rokov." Spýtal sa do vysielačky záchranár.
"Och. Ja.... je mi to veľmi ľúto." Ozvalo sa z vysielačky.
"Čo... čože?" Na to sa Sue rozplakala.
"Sue! Nepočúvaj ich! Som tu!" kričala som. Ale mohla som kričať. Nikto ma aj tak nepočul.
"Prepáč, musím ísť. Potrebujem preveriť zranených." A odkráčal.
Sue pozerala na pláž a plakala. Pod jej nohami ležal ostrý kameň. Zodvihla ho. Vedela som čo chce urobiť. Nie takto! Ona predsa nemôže zomrieť!
"Spamätaj sa!" vykríkla som. V tej chvíli jej kameň z ruky vyletel.
"Ak si myslíš, že som ťa zachránila pre to aby si sa zabila sama... no diki!" chrlila som zo seba. Nožík, ktorý bol položený niekoľko metrov od Sue vyletel rovno do mora. To som robila ja?
"Cassie..." zašepkala Sue.
"Som tu." Postavila som sa rovno pred ňu. Hľadela som jej do očí.
"Prečo ty?"
"Zomrela by som tak či tak. Buď by ma upálil oheň alebo by som sa utopila."
"Pane!" zakričala Sue na okoloidúceho s červeným krížom na chrbte.
"Čo by si chcela?"
"Neviete či prežila Judith Warrenová a Jenny Mitchellsová?"
"Kto si?"
"Sue Tomsonová. Cassie Warrenová bola moja najlepšia kamarátka."
"Mrzí ma to. Dali nám zoznamy. Vyskočili len ľudia z druhej triedy."
"Aha. Chápem." Zavzlykala Sue.
Sue niekoľkokrát zavzlykala a ja som pomyslela na to, že by som rada videla Maddie. Stačilo pomyslieť a bola som v Maddinej izbe. Zatiaľ nič nevie. Rada by som vedela, čo robí Amy. Fungovalo to perfektne. Amy sedela za kompom. Takže ešte to nevedia. Páni stačí mi pomyslieť na to aby som niekde bola a všetko sa splnilo. Bože. To je skvelý život. Aha, práve že to život nie je. J
Čo robí Sue? Ocitla som sa v hotelovej izbe. Plakala. Vzala telefóonnu linku do ruky a začala vyzváňať číslo.
"Ahoj Maddie." Bola trochu ticho ale potom sa ozvala, "áno už som došla." Nemohla som si nevšimnúť jednotného čísla. Zavzlykala.
"Lietadlo spadlo. Cas a jej rodina..." zlomil sa jej hlas.
"Kiežby bola zranená! Je to oveľa horšie!" zakvílila.
"Ja viem. Čo budeme robiť?" Zasa sa odmlčala a počúvala čo jej povie Maddie.
"Ja viem. Mala som na to príjsť. Ona mi klamala," so zatajeným dychom som čakala čo bude následovať, "povedala, že vie plávať. Najhoršie na tom je, že ona zachránila vyše sedemdesiat ľudí a ona zomrela." Posledné slovo len naznačila ústami.
"Mady, prosím ťa, povedz to Amy ty. Ešte jeden taký telefonát a zrútim sa. Maj sa..... Aj mňa to mrzí.
Kiežby som jej mohla nechať odkaz, kiežby ma vedela počuť. Potom mi svitlo. Telefón. Zazvoň. Zazvonil.
"Prosím?"
"Sue, viem, že tomu neuveríš ale tu je Cassie." Bože prosím nech to počuje.
"Cassie? Áno! Ja som hneď vedela, že to je omyl!" začala sa tešiť.
"Pomaly, pomaly. Omyl to nie je. Ja len ovládam telefón. Mysľou. V skutočnosti som tu pri tebe. Je mi to ľúto. Ale dlžím ti stovku. Mala si pravdu."
"V čom?"
"Nadprirodzeno. Uverila som až keď som zomrela."
"A to hovoríš tak ľahostajne?"
"Hej. Kamkoľvek chcem ísť, som tam. Ani nedokončím myšlienku a už som na mieste. Ovládam veci tak, aby si ma počula. A nemusím jesť, spať, piť, vykonávať potreby..." zasmiala som sa, "ide mi len o to, aby si sa spamätala, lebo keby som na pláži nezakročila, tak by si ležala v nemocnici."
"To si bola ty?"
"Jasné, kto iný? Dobre, ja som sa prišla len rozlúčiť. Myslím, že musím nájsť nejaké svetlo alebo bránu alebo čo. Ja neviem, ty si na to odborník."
"Hej, mala by si. Budeš mi chýbať."
"Sue, najprv prežívaj zo dňa na deň. A čo najviac sa zabávaj. Nájdi si kamošku. Maj sa."
Vtedy som povolila kontrolu nad telefónom. Niečo ma osvietilo. Svetlo! Skvelé. Lenže malo byť pekné a nie ničiť mi oči. Zatvorila som oči. Keď som ich otvorila, ostala som v šoku.