Jdi na obsah Jdi na menu
 


2. kapitola

30. 8. 2012
Dva - Priznanie a plán boja
 
Kráčala som chodníkom, ktorý viedol k bytovke. Sue mala pravdu, keď povedala, že to poznám. Až pridobre. Ona má šťastie, že jej rodina dostala súdny príkaz, ktorý hovorí, že je predčasne plnoletá a do týždňa by sa mala vysťahovať. To preto, lebo ju doma bijú za každú maličkosť, napríklad to s Damianom. V pondelok som videla modriny a škrabance, no hovrila, že boli táboriť. Ale ona môže od rodičov ujsť, ja nie. Napríklad včera bol infarktový stav. Začala som spomínať na včerajšiu katastrofu.
 
*****
 
"Cassie, potrebujem sa s tebou porozprávať." Začala mama. No zbohom.
 
"Čo je?" znechutene som sa opýtala.
 
"Napozajtra sem príde Jenny."
 
"Čože? Myslíš tá Jenny, ktorá ma rozhádala s kamarátkami? Presne tá istá Jenny, ktorá sa mi hakla na Facebook, tá ktorá mi prebrala chalana?" Vzácne dieťatko z usporiadanej rodiny z Austrálie. Trinásťročný fagan, ktorý v mojom živote všetko pokazí.
 
"Tá. Tá, ktorá ti pomohla s matematikou, tá, ktorá sa ťa snažila kryť keď si šla na disku."
 
"Panebože, veď to bolo v minulom tisícročí!" zvreskla som.
 
"S triedou boli na poznávacom výlete a keď som sa dozvedela, že tu bude, pozvala som ju. Ostane u nás do rána a potom pôjdeme aj my do Sydney." Ignorovala môj rozhorčený pohľad.
 
"Aha. Pochopila som." Zamrmlala som.
 
"Vážne? To som rada." Usmiala sa mama. Chystala sa otočiť ale ja som ju zastavila.
 
"Pochopila som jedine to, že jej rodičia nedajú na dve letenky, čo? Načo by dávali prachy na dve letenky, keď Judith zacvaká za cestu späť?" spýtala som sa úplne pokojne.
 
To, že mi mama dala facku, som si uvedomila, až keď som bola na zemi. Vydala som mimoriadnu námahu na ten najodpornejší pohľad, ktorým som ju prebodla. Zatackala sa a v údive zastala. Ja som sa len zvrtla a odpochodovala do izby.
 
*****
 
Tak a teraz poznáte o mne pravdu. Takže vysvetlime si to. Čo u mňa znamená byť normálny?
 
Mať štyri najlepšie kamošky, outsiderky, ktoré sú na tom však lepšie ako ja, mať tridsaťštyri ročnú mamu. Iste sa pýtate, že ako je to možné. Nuž, ja vám poskytnem nahliadnuť aj do môjho súkromného života. Či skôr v tomto prípade - do maminho.
 
Nie je to žiadna slávna história. Mama sa s niekým vyspala na maturitnom plese a ja som na svete. 6 rokov sa o mňa starala babka. Keď však zomrela, ja som ako šesťročná nepoznala moju mamu. Sme si prakticky cudzie. A kto je môj otec neviem a ani sa to nedozviem. Deväť rokov som ju úspešne ignorovala a bola to tá najlepšia vec, ktorú som mohla urobiť.
 
Takže čo znamená byť populárna? Odpoveď: To, že nikto nevie o mojej rodine. Jasné ako facka.
 
Neskôr mi prišla povedať ako je to jej ľúto a povedala, že Sue môžem zobrať na výlet do Austrálie. Sue som o tom ešte nepovedala, neviem, či ju tam mám zobrať. Dozvedela by sa o mojej mame ale na druhej strane - mať spolutrpiteľku v situácii, do ktorej ma dostáva Jenny vždy pomôže. Sue by o tom nikomu nepovedala, no lenže nebudem riskovať. Nie, nevezmem ju tam.
 
Zastala som pred bytom. Otvorila som dvere. Takže, čo bude prvé? Plán boja. Na papier som napísala pár vecí.
 
Jennine slabosti: Rodičia sa jej rozchádzajú. Nemá frajera. Ani kamošky. Je mladšia ale rozmaznaná. Rodičia majú jej mladšiu sestru radšej ako ju. Je na fyzický útok príliš slabá a malá. Nikto ju nikdy nemal rád. Geniálne dieťa pôjde po skončení ročníka na internátnu školu predčasne. Možno preto, lebo ju v škole nemali radi, tak ju odporúčili na strednú školu pre nadaných predčasne.
 
Jennine výhody: Moja mama jej verí. Asi preto lebo je geniálne dieťa, ktoré na mňa bonzuje, aj keď to vyzerá inak. Vie sa haknúť do akéhokoľvek počítača, potrebuje pár sekúnd na to aby zistila heslo ktoréhokoľvek človeka na tejto planéte. Vie nenápadne kradnúť. Hlavne môj mobil. Je veľmi prešibaná a svoje plány si robí na rok dopredu. Plány boja na dva roky do predu. Zajtra tu má príjsť a potom s ňou musím stráviť ešte týždeň v Austrálii. V Austrálii má dom. To je pre ňu výhoda, lebo mohla niečo narafičiť tak, aby som z toho bola vinná. Myslím si, že vie zabíjať mysľou a ak nie iste sa o to pokúša. Veď čoskoro jej to pôjde skvele.
 
Moje výhody:??? Asi nijaké.
 
Plán boja:
 
· Možnosť č.1: Sue - je múdra, predčasne plnoletá, môže mi pomôcť. Nie, zistila by o mne moje tajomstvá. Aj keď ona sa mi zveruje, je úplne normálna.
 
· Možnosť č.2: Pokus skamarátiť sa s Jenny. Nemožné. To by nezvládol ani David Coperfield a to už je kúzelník.
 
· Možnosť č.3: Pokus udusiť ju keď bude spať. Riskantné. Mohla by som ísť do väzenia.
 
· Možnosť č.4: Samovražda. Ale ja chcem žiť.
 
Takže, čo mám v rukáve? Pár Jenniných chýba a potom veľké H. Jedinou mojou záchranou by bola Sue. Má dobré nápady. Poviem jej. Všetko. A pravdu. A viem, že na odčinenie bude letieť lietadlom, takže by sa jej splnil sen. A tak som na papier znova načarbala:
 
· Možnosť č.1: Sue.
 
Papier som poskladala a založila do džínsov. Vytiahla som mobil a vyťukala číslo Sue.
 
"Haló?" ozvalo sa z telefónu.
 
"Sue, to som ja, Cas. Máš zaracha?" spýtala som sa.
 
"Nie a ani mi ho nedajú. O dva týždne sa sťahujem." Cítila som ako sa usmieva.
 
"Dobre, poď ku mne domov. Musím ti niečo povedať a po telefóne to nejde." Povedala som a zložila telefón. Do piatich minút bola u mňa.
 
"Páni, máš to tu pekné. Ešte nikdy som tu nebola." Pousmiala sa ale smutne.
 
"Dobre, skôr než ma roztrháš, ospravedlním sa ti dopredu." Začala som, "Prepáč."
 
"O čo ide?"
 
"Ja som ti klamala." Vytisla som zo seba.
 
"V čom?"
 
"Veľmi veľa. Vpodstate skoro všetko čo vieš o mojej rodine je lož."
 
"Čože!?"
 
"Nezabíjaj ma." Priškrtene som vytisla slová a prikrčila som sa.
 
"A-ale konkrét..." zlomil sa jej hlas.
 
"Moja mama je Judith. To som ti hovorila, lenže nemá štyridsaťštyri rokov ale o desať menej. Otca nepoznám a on o mne pravdepodobne nevie...." odmlčala som sa, "chápeš... dobrodružstvo na jednu noc." Sklopila som zrak.
 
"Och. To mi je ľúto."
 
"Nehneváš sa?" Ona ma ľutuje? Neľutoval ma nikto. Nikdy.
 
"Nie. Som rada, že si mi to povedala. Ale prečo tak náhle?" spýtala sa.
 
"Chcela som ti všetko vysvetliť pred tým, než ti splním sen. Ty, ja, mama a pravdepodobne aj Jenny poletíme do Austrálie."
 
"Tá Jenny čo sa ti hakla?" rozšírili sa jej zreničky. Zrejme si pamätá to, ako nás rozhádala.
 
"Tá, bohužiaľ. Zajtra tu príde a hneď odlietame. Vieš, bola na tábore v zahraničí a škola platí len jednu cestu a druhú si majú zabezpečiť rodičia. Tak rodičia to nechali na nás." Podotkla som.
 
"Takže, spolutrpiteľka, rátaj so mnou." Usmiala sa Sue.