Šestnásť - Nechcem ťa stratiť
Ráno som vstala o niečo neskôr ako obvykle. Najprv som si myslela, že včerajšok bol sen ale vyvrátilo mi ho proroctvo napísané na papieri a papier položený na nočnom stolíku. Prezliekla som sa a naraňajkovala. Potom mi niekto zabúchal na dvere. Nečakal kým otvorím a vbehol dnu.
"Cassie? Zbláznila si sa? To kde si včera šla?" spýtal sa ma bledý Sam.
"Neboj sa... neboj..." uzemnila som ho. A znova som sa pozrela na toto proroctvo.
"Vysvetli mi to inak neodídem." Pohrozil Sam.
"Dobre. Dobre. Bola som v Mauzoleu. Stačí?" spýtala som sa.
"Čo? O pol jedenástej?"
"Hej bola a našla som tam toto. Pomôž mi to rozlúštiť. Ja Poéziu neznášam a ty si v nej macher." Zamrmlala som a podala som mu papier.
Niekoľko minút bolo ticho a potom spustil.
"Ideme na to. Mala patriť zemi. Kde sa uchovávajú mŕtvi? Predsa v zemi. Je to jednoduché. Niekto už mal byť mŕtvy, alebo boli jeho šance na smrť veľmi veľké. Nič zložité. Potom tu mám dva riadky, ktoré patria k sebe, tak takto ich rozlúštime. Štyri obdobia od zmeny sa na živel premení. To môže byť rôzne. Štyri dni, mesiace, roky, desaťročia... zomrie. Lebo zomrelí sa nakoniec premenia na živel zeme. No štyri obdobia... Nepáči sa mi to slovné spojenie." Mrmlal Sam.
"A nemohol by to byť jeden rok? Vieš, rok má štyri ročné obdobia." Povedala som to, čo ma ako jediné napadlo.
"Bingo! Trafila si klinec po hlavičke. Je to len básnicky napísané. Prečo sa pýtaš?"
"No, myslím, že je to o mne." Zostal ako obarený.
"Č-čože? Ty o tri mesiace zomrieš?" spýtal sa a celý zbledol.
"Myslím, že ten tretí riadok hovorí o tom, že ja nezomriem. Iba, že sa premením na vodu, to je môj živel. Dávalo by to zmysel. Neboj, a smrť nie je taká strašná. Ja som už vlastne zomrela." Povedala som pokojne. Naozaj som sa na odchod tešila. Mám ešte tri mesiace na to, aby som prežila, čo ešte chcem.
"Ale Cassie! Ty to nechápeš. Ty nesmieš zomrieť!" kvílil.
"Prečo nie? Aj tak nebudem nikomu chýbať a od chvíle, kedy som zomrela sa teším na smrť. Tak prečo nie?" spýtala som sa.
"Mne chýbať budeš." Pripustil.
"Ale to nejako zvládneš. Nie som jediná tvoja kamarátka. Pomôžu ti chalani z triedy." Snažila som sa ho utešiť, že ja vlastne zomriem. Nemalo by to byť naopak? Sam si sadol a ponoril si tvár do dlaní.
"Ešte si to nepochopila?" odmlčal sa, "Cassie... ja... Ja ťa ľúbim." V zlomku sekundy som si uvedomila, že to čo k Samovi cítim nie je len obyčajné kamarátstvo. Síce sme si poznali všetky tajomstvá, no mali sme k sebe vždy bližšie a bližšie.
Sadla som si na posteľ k nemu a on čakal čo poviem. Ja som však nepovedala nič len som sa k nemu priblížila a pobozkala ho. Telom mi prešiel elektrický šok. Chcela som aby táto chvíľa trvala večne ale odtiahla som sa, lebo som mala niečo dôležité na srdci. Pozrela som mu do očí. Bolo vidno, že je poriadne zaskočený. A tak som len zašepkala: "Aj ja ťa ľúbim."
"Čo urobíme?" spýtal sa Sam.
"Nebudeme na to myslieť a budeme si tie tri mesiace užívať." Navrhla som.
"To sa mi pozdáva." Usmial sa.
*****
Celé poobedie som myslela na Sama.
Ako dlho ma ľúbi? Ako dlho ľúbim ja jeho? Prečo som si to nevšimla skôr? To musím byť vždy taká slepá? Teraz som našla Sama a nechcem odísť. Lenže máme tri mesiace a potom bude koniec. Dobrovoľne - na silu. Prečo vždy keď nájdem šťastie sa všetko poserie? Ja ho doriti ľúbim! A on ma ľúbi tiež!
Slzy sa mi rinuli a rinuli. V duchu som na ne hulákala aby tiecť prestali, lenže mali svoj vlastný rozum. Ležať v posteli a revať? Nie je na to vhodný čas. Ani by mi nevadilo, že o chvíľu tu nebudem. Veď smrť je taká pokojná. Taká bezbolestná. Zato život je ťažký. V živote sa veľa natrpíte. A bodkou za životom je smrť. Pokoj. Viem o tom svoje. Tak prečo sa tak neteším? Asi preto, lebo by som chýbala Samovi. Omyl. Lebo mu budem chýbať. Je to isté.
Keď mi slzy prestali tiecť, tak som zatvorila oči a relaxovala. Viete, všetko si budete vychutnávať, keď zistíte, že vaše dni sú nadobro spočítané a vždy sa krátia. Budete si vychutnávať čistú vodu na jazyku, čerstvý vzduch, keď sa nadýchnete, smiech kamarátov. Bude mi to chýbať.
Prestala som myslieť a zaspala. Ďalšie moje myšlienky neboli bdelé. Vedela som, že to bola ríša snov...
*****
Bola tma. Vedela som len to, že som bola navštíviť katakomby. Potrebovala som sa porozprávať so Strážkyňou.
"Haló? Je tu niekto?" zakričala som.
"Tu som, dieťa žatvy." Zjavila sa predo mnou známa polopriesvitná postava.
"Je to sen, nemám pravdu?" spýtala som sa.
"Áno, je to sen. No nemýľ si ten pojem. Vedela som, že ma budeš potrebovať a v blízkej budúcnosti by si za mnou neprišla a ja nemôžem ísť preč. Trápiš sa kvôli proroctvu." Nebola to otázka no ja som prikývla.
"Áno. Naozaj mi zostávajú len tri mesiace?" spýtala som sa. Prikývla. !Nedá sa to nejako zvrátiť?"
"To, čo viem je, že ty si vlastne čiernu hodinu oddialila a získala si druhú šancu, no nie na večnosť a ani na dlhšiu dobu. Dostala si len rok. Pokiaľ viem, tak by mohol existovať spôsob. No neviem, či by to vyšlo. Pokúšali sme sa prehovárať Veľkých aby ti predĺžili čas. Márne."
"Čo by to mohlo byť?" spýtala som sa.
"Nemysli na to. To ja som pomyslela na hlúposť. Ešte by sa to viac zamotalo. Moja rada znie: Uži si každý deň aby ti nič neuniklo." Povedal blonďavý duch.
"Čo sa stane s mojou dušou? Bude to bolieť?" spýtala som sa.
"Nebude to bolieť, nič nebudeš cítiť. Len tvoje telo a tvoja duša splynú s vodou. Stanú sa vodou. Toto je všetko, čo som sa dozvedela. Vieš, my na druhej strane radi klebetíme." Pousmiala sa Strážkyňa.
Potom všetko sčernelo. Nenazdala som sa a zvonil mi budík, ktorý mi pripomenul školu.