Stormy's stories

Pätnásť - Mauzoleum

 

Doma som do večera čítala Knihu od Sama. Dozvedela som sa niečo o Hydrokinéze, ale aj o ostatných kinézach. Okrajovo tam bola spomenotá aj Cryokinéza, zmeny skupenstva, atmokinéza, ovládanie počasia, aerokinéza - vietor, no najväčšmi sa táto kniha venovala telekinéze. Neboli to také žvásty o duchoch, ufónoch, či upíroch ale o tom - o kinézach mi rozprával Sam.

 

Projekt jeho mamy bol skoro dokončený. Informácie čerpala z kníh, no prišla na to, prečo a ako sa k tým schopnostiam ľudia dostanú. Ak sú na prahu života a smrti a prekonajú osud, dostanú ovládanie toho, čo ich (takmer - áno bolo to v zátvorke) zabilo. Takže, keby som prežila upálenie, s vodou by som sa mohla rozlúčiť a ovládala by som oheň. Ak by som zomrela ešte vo vzduchu, neutopila by som sa, tak by som ovládala vzduch. No a ak niekoho zabije padajúca skriňa a nejako to prežije, tu sa prejaví telekinéza. No niekedy aj pri narodení sa prejavia schopnosti.

 

Potom v tom projekte boli poznámky, odkazy na nejaké staré knihy, ale to čo ma zaujalo najviac bola legenda. Samova mama ju hľadala a jej hľadaniu venovala všetok voľný čas. A potom sa na niekoľkých stranách opakovala jedna veta: Fabula saeculum latet sub catacumbis Mausoleo condiderunt.

 

Čo to znamená? V angličtine to nie je.

 

Predpokladám, že Mausoleo je naše mauzoleum na cintoríne a catacombis sú katakomby. Ale kto by tam preboha šiel? Je to tam strašidelné.

 

Všimla som si, že vonku je tma. Hodinky ukazovali čas pol jedenástej. Čas ako stvorený na túlanie sa po cintoríne. To je paráda.

 

No možno sa tam niečo dozviem. Odtrhla som kúsok papiera a prepísala som si vetu, čo ma doviedla k tomu šialenstvu. Vzala som si mikinu a utiekla cez okno. Je dávno po večierke ale už viac ako pol roka som sa ukazovala ako šlušné dieťa, tak ma presťahovali na prízemie. Aspoň máte nejaké výhody, keď žijete na internáte.

 

Vonku bolo chladno ale nevadilo mi to. Zakrádala som sa po ulici čo najtichšie, aby na nikto neuvidel. Konečne som sa blížila k cintorínu, no nemala som z toho dobrý pocit. Mohla som zavolať Samovi ale nechcela som ho otravovať. Takto sa tam blížim sama a je pravda, že verím na duchov. Otvoria som bránu cintorínu, ktorá zlovestne zavŕzgala.

 

Pred desiatimi mesiacmi to mohol byť môj domov, no veci sa vyvinuli inak. Čo už? Smrť sa mi páči. Je taká ľahká a pokojná. To život je ťažký.

 

Mauzoleum stálo v strede cintorínu. Kráčala som k nemu a počula som strašidelné zvuky. Prevládal však hukot sovy, šum lístia a zlomenie suchých vetví na zemi. Ježiš, už mi šibe!

 

V mauzoleu som ešte nebola. Na prvý pohľad normálna budova. V strede bola rakva (fuj) ale inak to ušlo. Nemohla som si nevšimnúť schody, ktoré viedli do podzemia. Presnejšie, celý čas som ich hľadala.

 

Vstúpila som do podzemia a kráčala asi desať metrov. A hlavne som sa snažila nemyslieť na tie hnusné pavučiny a zelený sliz či čo to bolo, ktorý sa podobal na naše pokusy na chémii. A pokrýval veľkú časť kamenných chodieb. Potom som narazila na drevené dvere. Otvorila som ich a zastavila som sa. Chodby sa do viacerých strán rozvetvovali. Dopekla! Je to ako podzemné bludisko! No, vedela som si vybrať, čo? Kým som rozmýšľala do akej chodby by sa mi oplatilo ísť, zjavila sa predo mnou polopriesvitná postava. Dievča asi o rokov staršie než ja prehovorilo: "Čo ťa sem priviedlo? Sem nesmieš!"

 

"A ty si kto?" spýtala som sa v nádeji, že ju to odradí brániť mi v mojich zámeroch.

 

"Ja som Strážkyňa. A sem smie okrem zblúdených duší len Dieťa žatvy."

 

"A to je kto? Kto je to Dieťa žatvy?" spýtala som sa.

 

"Jediné, čo ti môžem povedať je legenda. Na počiatku bola len energia. Časť z nej stvorila vesmír ako taký. Ďalšia hviezdy. Iná zasa planéty. No ešte jedna časť ostala. Tá stvorila Onen svet, mágiu a nadprirodzeno. To sa stať nemalo. Ľudia, ktorí sa tým zaoberali prišli na veľké veci. Na to, že bola tu ešte jedna časť energie. Bola väčšia ako všetky ostatné dokopy a spolu tvorili jeden celok. Toto všetko je len jedna energia, chápeš? No a posledná časť pred necelým rokom zmizla. To už k legende nepatrí. Nikto nevie kam sa podela. Legenda tiež vraví, že túto časť energie dostane jeden jediný človek. V starých zvitkoch sa píše, že len Dieťa žatvy sem môže vstúpiť. Všetci ostatní, ktorí sem vstúpili zomreli. A stali sa Strážcami." Dopovedala Strážkyňa.

 

"Takže ty si do toho zasvätená?" spýtala som sa prihlúplo.

 

"Nie do všetkého. V pravom tuneli je niečo ukryté. Nepovedali nám čo. Iba Dieťa žatvy do toho má prístup."

 

"Len mi povedz, že kto je to Dieťa žatvy? Akože niekto, kto sa narodil cez leto? Niekedy v Auguste?" spýtala som sa, pretože ja som sa narodila druhého augusta. Mohla by to byť až taká náhoda?

 

"Áno. Niekedy začiatkom augusta. Hovorí sa tiež, že Ona dostala veľkú moc. Nikto takú moc ešte nevidel." Pozrela som sa na potôčik vody, ktorý tiekol katakombami. Bublinu vody som vyniesla do vzduchu a následne ju zmrazila. Pokrčila som prstami a ona sa roztopila a začala vrieť. Vtedy som vytvarovala písmeno C a nechala ho padnúť naspäť do potôčik.

 

"Môže to byť ono? Ja som sa totiž narodila druhého augusta. Na žatvu." Pripustila som a pozrela som sa na Strážkyňu. V jej zelených očiach som videla strach. Odstúpila sa mi a naznačila mi aby som šla do pravého tunela. Vykročila som a ona za mnou.

 

"Ako to, že ťa vidím?" spýtala som sa zvedavo.

 

"Dobrá otázka. Vidí ma len ten, komu sa chcem ukázať. Prečo si sa pýtala?"

 

"Vieš, ja som už vlastne zomrela, len som sa vrátila. A potom som sa zobudila takto. Samé starosti. Ako sa obliecť? Čo robiť? S kým si vyjsť na párty? Samé starosti. Zomrieť je v tomto prípade jednoduchšie, ani nič necítiš. To život je ťažký. Vzdychla som si."

 

"Zaujímavé. O ničom takom som nepočula." Poznamenal duch dievčaťa.

 

Došli sme na koniec chodby, kde na zemi ležal papyrus. Opatrne som ho zrolovala a čítala si písmená, ktoré nedávali zmysel.

 

 

 

 

"Čo to znamená?" spýtala som sa.

 

"Mala patriť zemi.

 

Štyri obdobia od zmeny

 

sa na živel premení." Recitovala Strážkyňa.

 

"Vďaka." Povedala som a upaľovala na internát. Mobil ukazoval 0:23. Ešte dobre, že zajtra je nedeľa.