Stormy's stories

Trinásť - Nemožné

 

Čo chceš? V duchu som sa spýtala ale nepovedala som to. Len som otvorila dvere a nasilu som sa usmievala aj keby som jej najradšej jednu vylepila.

 

"Cassie. Je mi to hrozne ľúto."

 

"Takže v preklade to znamená, že si zvedavá, čo?" síce to bola zákerná otázka, nepoužila som nenávistný tón. Musela som sa kontrolovať aby nevznikla nejaká búrka z môjho hnevu.

 

"Aj to. Ale celé ma to mrzí. Myslím si, že kamarátky ostať môžeme." Navrhla. Prečo mi to dopekla robí? Jediné čo chcem je žiť si vlastný život!

 

"To snáď nie." Zašomrala som nezrozumiteľne.

 

"Čo si hovorila?"

 

"Ale nič. Vybav si čo chceš. Pýtaj sa." Povedala som a čakala či sa spýta o Samovi alebo o mojom čudnom správaní. Po mojom príchode sa začali diať na škole čudné veci. Na chémii pravidelne vybuchovali kyseliny a boh vie čo, niekedy som dala odpariť všetku vodu v potrubí aby sa vyučovanie skrátilo. Raz začalo Masonovi, Zachovi, Jamesovi a Brianovi poriadne a kvalitne šibať. Kúpili si kondómy a napustili ich vodou. A to nebolo všetko. Hádzali ich z okna na jedenásťročné detičky z prímy. Tak som im to trochu okorenila a keď kondóm pustili, začal sa dvíhať ako héliom napustený balón. Keď už bol pri našom okne, tak som to presunula k Brianovi a Jamesovi a tú vodu som na nich nechala spadnúť. Druhý kondóm naplnili tiež a ja som vodu zmrazila. Normálne sa čudovali, keď na mieste činu bol ľad. A potom som len všetkým spolužiakom vrátane seba zmrazila vodu a bolo z toho veľké haló. Len ja a Sam sme sa smiali ako o život.

 

Pomaly som sa vracala do reality a zistila som, že sa vlastne rozprával so Sue.

 

"Je to trápne ale v škole to vyzeralo akoby si niečo mala so Samom... vieš ja... mne sa tak trochu páči." Prečo mi to nepovedala v septembri? Keď sa jej tak páči, mala by po ňom skočiť.

 

"A čo Mason?"

 

"S Masonom by som sa rozišla." Nervózne si začala hrýzť pery.

 

"Si normálna?" vytisla som zo seba to jediné čo ma napadlo. To sa predsa nerobí.

 

"Aha. Prepáč. Malo mi napadnúť, že nebozkáva sa až tak hrozne." Smutne sa na mňa pozrela Sue. Zalovila som v pamäti. Bože! Veď to sa stalo v prvý deň, keď prišiel Sam. Panebože! Kto si to má pamätať?

 

"Bože to bolo dávno! Už som na to zabudla. A sorry, ja s ním nič nemám. Sme kamaráti. Preboha, Sue. Mason po tebe šalel už od jedenástich. Pokiaľ si dobre pamätám dali ste sa dokopy týždeň pred odletom." Vychrlila som zo seba všetkú zlosť a ostala som pokojná.

 

"Máš pravdu. To sa nerobí. Maj sa." Otočila sa na odchod.

 

Zvyšok piatkového večera prebiehal nasledovne - o šiestej som sa vybrala na večeru. Pizza padla každému dobre. O pol siedmej som sa dostala na izbu a rozhodla som sa dočítať ten román - posledných 50 strán. Aby nebola nuda. Čas mi uletel veľmi rýchlo. O pol desiatej som tú knihu odložila a ustlala si spať. Pred tou nehodou by som nikdy nebola šla spať o pol desiatej ale toto nebola normálna situácia. Spala som tvrdo a bez snov. A ak sa mi predsa len niečo snívalo, nepamätala som si to.