11. kapitola
30. 8. 2012
Jedenásť - Odhalenie tajomstva
"Tak, vysyp to." Rozkázal, keď bol zvyšok triedy na chodbe.
"Čo?" snažila som sa vyzerať nevinne. Myslíte, že to pomôže?
"Ovládaš telekinézu?" spýtal sa.
"Tele... čo?" začudovala som sa. Také krkolomé slovo on používa ako na bežnom poriadku. Odhadujem. Je dosť čudný a to je čo povedať, lebo čudná som predovšetkým ja.
"Pohybuješ predmetmi?" spýtal sa so záujmom.
"Hej." Odvetila som. Kto to nevie? Čo nemá ruky?
"Mohla by si mi to ukázať?" spýtal sa a v očiach som uvidela očakávania. Ja som vzala jednu kriedu a položila som ju na učiteľský stôl. Pozeral na mňa ako na blázna.
"To je všetko, čo vieš?" spýtal sa sklamane.
"Hej, takto ja pohybujem predmetmi. Čo je to za otázku?"
"Telekinéza je pohybovanie predmetmi mysľou. Mysľou ich prinútiš lietať, posunúť sa, spadnúť... Vieš, mágia." Odvetil. Bolo mi jasné, že chcel odpoveď na moju... čo? Vodotelekinézu? Tak to pochybujem, že také slovo existuje.
"Ty veríš na mágiu? Si normálny?" toto som nemala v pláne. Mágii som verila aj ja ale toto nemohol vedieť.
"Hej. A som normálny. Vieš, moja mama sa o to zaujímala a mela nejakú známu, ktorá to ovládala. Pred rokom však mama zomrela. "
"To mi je ľúto."
"Mne tiež. Ale okrem tejto mágie nás nič nespájalo. "
"Aha. Vieš, ja som na to nikdy neverila."
"Aha. Vieš, ja som na to nikdy neverila."
"Ale vážne, videl som ťa kývať rukou, tak ako mi povedala mama."
"Takže ty si myslíš, že som pomyslela vec mávnutím ruky sa pohne?" Mávla som rukou. Tá voda naozaj vystrekla z umývadla. No skvelé. A som došla.
"Vidíš? O tom hovorím! Tebe to však funguje len..." zmĺkol a ja som čakala, čo bude nasledovať.
"Som ja debil! Hydrokinéza!" zhíknul.
"Hlasnejšie sa nedalo, čo?"
"Sorry, ale sedí to na teba. Ty si o tom nevedela, však?"
"Nie, ani ň som netušila." Zaklamala som aby som nebola za sviňu.
"Tak sme sa našli, čo?" Po tom, čo som povedala, vypleštil na mňa oči.
"Asi tak." Usmial sa tentokrát úprimne.
"Sľúb mi, že to ostane medzi nami."
"Jasné."
Po zazvonení zvončeka prišli decká do triedy a vypuklo peklo. So spätným pohľadom sa vlastne neviem rozhodnúť, či sa mám smiať alebo plakať. Táto situácia bola veľmi trápna. Ja sa ale viem dostať do problémov. Najprv ten duch a teraz toto.
"Čo vy tu spolu?" Nadhodila Becca.
"Nič. Prečo?" spýtala som sa.
"To ma podržte! Cassie, ty si ho zbalila!" vykríkla nadšená Alexa.
"Netrep somariny."
"Povedz mi všetko, ako bozkáva?" spytovala sa ďalej a bolo jej fuk, že dotyčný sedí hneď pri mne.
"Si padnutá na hlavu?"
"Ale, no ták!" žobronila ďalej.
"Prosím vysvetli jej to, Sam." Hodila som naňho prosebný pohľad. Ten sa však uškrnul a nadvihol obočie.
"Do nášho súkromia im nič nie je, zlatko." Povedal Sam. Ja ho zabijem! Čo si ten idiot o sebe myslí?
"Prosím, povedz mi to." Už aj Alice žobronila.
"Pravdu, Alice?"
"No jasné!" zaradovala sa.
"Je to len pekná tvárička, nie je o čo stáť." Prešibane som sa usmiala. Celá trieda okrem Sama a mňa sa rozosmiala. A Sam očervenel.
"No čo? Pravda bolí." Uškrnula som sa.
Počas hodiny sa ma len spýtal toto: "Prečo si to povedala?" a konverzácia bola na svete.
"Prečo si začal?"
"Nuž, zdalo sa mi to zábavné."
"Varovala som ťa, že som impulzívna. Ale ľutujem to." Začala som si ho doberať.
"Vážne?" Pousmial sa. Úprimne, nie sarkasticky.
"Hej, radšej som po tebe mohla hodiť ľad." Zachichotala som sa.
"No diki, to je povzbudivé." Povzdychol si.
Po literatúre, na ktorej som mimochodom nepočúvala a nie je to novinka, som sa nevedela dostať do svojej kože. Každý si myslí, že niečo spolu máme, to vôbec nie je pravda. Veď vie, že som čudná, nejako na to prišiel.
Tretia a štvrtá hodina boli výtvarné - to znamená nakresliť niečo, čo sme videli cez prázdniny. Na mňa vôbec nebrali ohľad.
Vzala som výkres a položila ho na lavicu. Štetec som namočila do čiernej farby. Okrem nej som cez prázdniny fakticky nič nevidela. Štetcom som začala zafarbovať celý výkres. Rohy som urobila mokrým štetcom. Po okrajoch trochu suchším. Do vnútra to boli machule ale prekvapivo tmavé, hlboké a čierne. Pri odovzdávaní výkresu bolo trápne.
"Robíš si srandu, Warrenová? Čo to má znamenať?" Hlas učiteľky bol ostrejší ako britva a vyskúšať aký bol pohľad som radšej neriskovala.
"Nie, je to jediné čo som cez prázdniny videla. Či skôr nevidela."
"Neklam mi! Alebo si mám zistiť, že čo si robila?"
"Pani učiteľka, to, že vy ste boli od mája v zahraničí vás neospravedlňuje, že ste o mne nevedeli. Posledný júnový týždeň som šla do Austrálie a to ešte neboli prázdniny. Lietadlo havarovalo a ja som bola celé prázdniny v kóme, zobudila som sa pred štyrmi dňami." Pozrela som sa na spolužiakov. Strašne na mňa čumeli a niektorí mali otvorené ústa.
"Pardon." Vytisla zo seba a ja som sadala na miesto.
"Ty si bola viac ako dva mesiace v kóme?" pošepky sa ma spýtal Sam.
"Hej, bola."
"Ale hovorili, že si bola mŕtva."
"Hej, bola."
"Ako to?"
"Klinická smrť. Bežná vec."
"Alebo astrálne cestovanie. Lenže to by ťa spájala astrálna šnúra a nevyhlásili by ťa za mŕtvu." Povedal Sam.
"Čo? Vedela som, že si čudák, ale že až taký?" zasmiala som sa.
"A to hovorí Hydrokinetička." Zasmial sa.
"Stále neviem, že čo to znamená." Povedala som. Celkom som z toho šalela. Ja a Hydrokinetička. Znelo to tak... zaujímavo.
"Poviem ti po škole."